História a dejiny Bulharska

Bulharsko ako štát jestvuje už viac ako 13 storočí, a vďačiť za to môže Chánovi Asparuchovi. Jeho poloha je poznačená blízkosťou hranice medzi Európou a Áziou, a leží na území stretov troch kultúr- kresťanskej, pravoslávnej a moslimskej, preto je jeho história bohatá a zaujímavá. 10 % obyvateľstva má turecký pôvod a 13% obyvateľov tvoria moslimovia. Medzi prvých osadníkov územia patrili najmä počas doby bronzovej Tráci, ktorých existenciu dokazuje mnoho archeologických nálezov a spomína ich aj samotný Homér. Venovali sa prevažne poľnohospodárstvu a chovu dobytka. Prvá písomná zmienka spomínajúca názov Bulhari je uložená v anonymnom rímskom chronografe z roku 452 p.n. l. Postupom času prvotných obyvateľov Trákov asimilovali iní návštevníci- Slovania, ktorí balkánsky polostrov osídlili v šiestom storočí nášho letopočtu. V druhej polovici 7. storočia vytvorila etnická turecká komunita- Prabulhari spolu so Slovanmi prvý bulharský štát. V roku 681 ho uznala aj Byzantská ríša, čo je zároveň aj rok datovania vzniku Prvého bulharského cárstva, vďaka čomu je Bulharsko jednou z najstarších krajín Európy. Práve vtedy stál na čele zakladateľ Chán Asparuch, počas ktorého vlády narastal vplyv Bulharska, ako aj jeho geografické a politické dispozície. Hlavné mesto v tej dobe bola Pliska.

Keď v roku 864 prijali Bulhari za vlády Borisa I. Michaila kresťanstvo ako štátne náboženstvo, zrušili sa tak etnické rozdiely medzi Prabulharmi a Slovanmi. Začal sa budovať zjednotený bulharský národ.

V druhej polovici 9. storočia prišli žiaci Cyrila a Metoda, Klement a Nahum do Bulharska aby rozšírili cyriliku. Ich uvítanie bolo príjemné, žiaci tu našli pohostinné podmienky pre ich vzdelávaciu prácu a tešili sa slušnému úspechu.

Ako zlatý vek bulharskej kultúry sa označuje vláda cára Simeona I. (893-927). Za jeho vlády územie Bulharska siahalo až po Egejské a Čierne more. Jeho nasledovníci oslabení vnútornými bojmi už markantnejších úspechov nedosiahli, práve naopak, bolo rozšírené kacírstvo kňaza Bogomila.

Od roku 1018 nastalo obdobie Bulharska s Byzantskou ríšou, ktorá si ho chcela podmaniť. Bulhari tak dlhé roky museli bojovať o svoje oslobodenie. Až v roku 1186 bratia Assen a Peter zvrhli nadvládu Byzancie a vzniklo Druhé Bulharské Kráľovstvo. Novým hlavným mestom tej doby sa stalo Turnovo.

Až do konca Druhého Bulharského kráľovstva Bulharsko mocensky rástlo. Spory niektorých bojárov viedli v 14.tom storočí ku rozdeleniu Bulharska na dve kráľovstvá- na Vidin a Turnovo. To viedlo k oslabeniu, ktoré nakoniec úplne ohromila osmanská nadvláda, ktorá v krajine pretrvávala takmer 500 rokov.

Začiatkom 18. storočia sa opäť začína budovať bulharský štát a rozvíja sa vzdelanosť, osveta a kultúrny život. Vznikajú prvé divadelné predstavenia.

Meno Georga Sava Rakovského (1821-1867) je spojené so vznikom revolučného hnutia proti osmanskej nadvláde. Práve rok 1867 je rokom prvého skutočného pokusu o vyslobodenie sa spod útlaku. Po roku 1878 sa v kniežatstve budujú vzdelávacie a kultúrne inštitúcie. Prelom 19. a 20. storočia sa niesol v znamení úspechu výtvarného umenia ale aj básnikov a významných spisovateľov ako napríklad Ivan Vazov, Aleko Konstantinov či Penčo Slavejkov, ktorý bol ako jediný Bulhar nominovaný na Nobelovú cenu.

Keď v prvej svetovej vojne stáli Bulhari na strane centrálnych mocností, prinieslo im to hotovú katastrofu. Bulharsko okrem obrovských územných strát totiž stratilo aj prístup k Egejskému moru. Začiatkom 40. rokov 20. storočia viedlo Bulharsko opäť politiku vyhovujúcu Nemecku. Neskôr sa však účasť bulharských jazdeckých jednotiek na východnom fronte plne zastavila. Takisto aj pod tlakom udalostí a nesúhlasu verejnosti Cár Boris III. nepovolil deportáciu asi 50 000 bulharských Židov.

Demokratické zmeny v Bulharsku nastávajú 10.11. 1989. V tento deň bola prijatá ústava, majetky vyvlastnené do roku 1947 sa vyvlastnili, nastala privatizácia a takisto obnova niektorých politických strán. Prezidentom Bulharska, ktorý zároveň nesie pomenovanie prvý demokratický prezident sa roku 1990 stal Želju Želev.

Medzi najjasnejšie priority zahraničnej politiky pre Bulharsko patrilo členstvo v Európskej Únií a NATO. Do NATO vstúpila 29. Marca 2004. Tesne pred vstupom do Únie však krajina musela čeliť hrozbe odloženia vstupu v prípade, ak nestihne implementovať reformy súdnictva, ako aj radikálne zostriť boj proti korupcií. Nakoniec však komisia v jesennom hodnotení odporučila krajinu ku vstupu na 1. Januára 2007, čo sa aj stalo.